Po dlhšom období choroby je naša spolupracovníčka Beatrice Hauser opäť na ceste ku zdraviu. Koncom mája 2020 utrpela vážny úraz: počas pobytu v nemocnici sa pošmykla na mydlovej vode, spadla na zátylok a utrpela ťažký otras mozgu.

 

“Prečo práve teraz?”

Bea, po tvojom otrase mozgu si musela celé týždne ležať doma v tme, vo dne v noci. Ako človek milujúci pohyb sa pýtam sama seba: ako sa to dá vydržať?
Prvé dva týždne prešli rýchlo, keďže som väčšinu času prespala. Potom sa dni aj noci predlžovali. Tak som mala veľa času premýšľať o svojom živote a tiež prehodnocovať niektoré veci.

Neprepadala si zúfalstvu?
Moja prvá myšlienka po úraze, hoci to môže znieť čudne, bola: Boh to dopustil z lásky. To mi umožnilo s vďačnosťou padnúť do Božieho náručia a všetky svoje úlohy pustiť z rúk na neurčitý čas. Ale v priebehu ďalších dní a týždňov prichádzali aj ťažké momenty. Prenasledovala ma otázka: Prečo musím práve teraz, keď som po dlhšom období choroby nabrala sily, znova začínať od nuly? Toto trápenie bolo pre mňa príliš ťažké a využila som radu z Biblie: “Je niekto chorý medzi vami? Nech si zavolá starších zboru a nech sa modlia nad ním…” (Jakub 5,14) V tomto modlitebnom spoločenstve som mohla o svojom trápení hovoriť a nabrať novú odvahu.

 

Prechádzka z postele

Ako si v nasledujúcom období zažívala Božiu prítomnosť?
Hneď, ako som pred Boha predkladala svoje otázky, prichádzal do môjho srdca pokoj. Bola som potešovaná prostredníctvom biblických veršov, ktoré som poznala spamäti a teraz mi prichádzali na myseľ. Napr. Žalm 16,11: “Ty mi dáš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti, v Tvojej pravici je večná blaženosť.”

Pevnou súčasťou môjho života je aj modlitba a teraz som mala na ňu o to viac času. A tak som sa v mysli “prechádzala” po dedine a v duchu navštevovala priateľov. Potom boli na rade spolupracovníci Misie na Níle a iné diela, potom moja rodina, atď. Toto spoločenstvo s Bohom mi dovolilo nadýchnuť sa a byť spokojná v obmedzených hraniciach, ktoré boli počas týchto týždňov môjmu životu nastavené.

Veľkým povzbudením boli aj krátke návštevy priateľov, ktorí sa so mnou modlili a čítali mi pozdravy, ktoré prišli poštou.

 

“Zažila som veľmi veľa lásky a ohľaduplnosti.”

Ako si vnímala v tejto kríze Misiu na Níle ako zamestnávateľa?
Po takom otrase mozgu, ako som zažila, trvá minimálne šesť mesiacov, kým dôjde k plnému zotaveniu. Bola som vďačná za to, že som si smela bez tlaku vziať potrebný čas, aby som sa mohla opäť postaviť na nohy. Pri tom som zažila veľmi veľa lásky a ohľaduplnosti. Moje úlohy si rozdelili členovia tímu. Okrem toho mi moje kolegyne a kolegovia nakupovali, prali oblečenie, dodávali mi povzbudenie a dokonca mi nosili kvety.

Ako si na tom s postupným návratom do práce? Čo ťa pri tom obzvlášť teší?
Našťastie bývam v budove, kde sa nachádza naša centrála, takže nemusím do práce dochádzať. Mohla som začať s 25% úväzkom, a tak si po dlhom čase v tme opäť zvykať na pestrosť života. Medzičasom je mi opäť natoľko dobre, že som sa dostala na 75% môjho pracovného tempa.

Veľkú radosť mi robí spolupráca s mojou mladšou kolegyňou Karoline Fust, ktorá robí rovnako ako ja prednášky. Za týmto účelom si pravidelne vymieňame informácie. Keď mi “Karo” rozpráva, ako vo svojej práci zažila Božiu pomoc, je to posilnením aj pre moju službu.

 

Povzbudzovať iných

Žijeme v pohnutej dobe, s mnohými negatívnymi novinovými titulkami, ktoré vyvolávajú strach – kľúčové slovo korona. Ako to riešiš?
Dodržiavam hygienické opatrenia a bezpečnostné predpisy, ale nenechám sa nimi a ani správami z celého sveta zatlačiť do kúta. Je pre mňa dôležité, aby sme nestratili svojich blížnych z očí. V súčasnosti je viac úmrtí na samovraždu ako na covid-19, a to sa ma veľmi dotýka. Snažím sa ľudí v mojom okolí, ktorí v týchto ťažkých časoch strácajú odvahu, povzbudiť a byť im oporou.

Srdečná vďaka za Tvoju otvorenosť!

Bea Hauser (59) pracuje pre Misiu na Níle v oblasti styku s verejnosťou. Prostredníctvom prednášok, napr. počas bohoslužieb alebo vyučovania náboženstva, informuje o práci Misie na Níle a o skúsenostiach zo svojho života. Okrem toho organizuje a vedie skupinové cesty do Afriky. Do roku 1999 pôsobila desať rokov ako misionárka v Etiópii, kde ošetrovala predovšetkým očné poruchy.