Mal viac než dosť dôvodov, aby to vzdal: nevydarená svadba, pokus o atentát, skorá strata detí, osamelosť a mnoho ďalšieho. A predsa Samuel Ali Hussein, prvý domorodý spolupracovník vtedajšej Sudánskej pionierskej misie (Sudan-Pionier-Mission), zostal verný svojej úlohe: zasiahnuť svoju domovinu radostnou zvesťou evanjelia. Tu je úryvok z jeho fascinujúceho životného príbehu.

 

Už jeho ranné detstvo bolo poznačené ťažkosťami: Mohammed Ali Hussein, ako sa vtedy ešte volal, vyrastal v 60. rokoch 19. storočia v Hornom Egypte bez otca, ktorý sa nechal so svojou ženou rozviesť. Po epidémii kobyliek sa kvôli hroziacemu hladomoru jeho stará matka aj spolu s ním odsťahovala. V škole koránu dlho nevydržal: najskôr ušiel k jednému roľníkovi a potom, ako čierny pasažier na jednej plachetnici, ušiel do Káhiry, kde žil jeho otec.

 

„Raz bude z teba misionár!“

Po nejakom čase odtiaľ odišiel na parníku do Francúzska a odtiaľ ďalej k Neuchâtelskému jazeru s jedným švajčiarskym bankárom, ktorý mu chcel umožniť dobré vzdelanie. Keď vlak popri pobreží stredozemného mora vchádzal do prvého tunela, desaťročný chlapec kričal ako o život a pokúsil sa vyskočiť z idúceho vlaku. Tak veľmi sa bál, že sa neznáma čierna diera stane jeho hrobom. V jeho domovine mu totiž rozprávali, že Európania vraj žijú v zlých podmienkach pod zemou.

Na internátnej škole bol chlapec, ktorý doteraz sotva okúsil školské vzdelávanie, síce priateľsky prijatý, ale mal problém prispôsobiť sa novému jazyku a kultúre. Začal narúšať vyučovanie do takej miery, že ho chceli poslať preč. Ale Lea, dcéra riaditeľa školy, sa tohto malého cudzinca zastala a láskavo sa o neho starala. Keď počas zimy ťažko ochorel, postarala sa o neho ako matka, spievala mu kresťanské piesne a veľa sa za neho modlila. Jedného dňa Mohamedovi povedala: „Raz budeš misionárom v tvojej domovine a budeš svojím krajanom rozprávať o Ježišovi.“

 

Z Mohameda sa stal Samuel

Vtedy sa prebudil Mohamedov záujem o kresťanskú vieru. Začal čítať Bibliu, ktorá sa ho hlboko dotýkala. V roku 1876, vo veku 13 rokov, bol chlapec z Horného Egypta v kostole v mestečku Ste-Croix pokrstený. Bolo mu jasné, že jeho krajania to nebudú schvaľovať, pretože kresťanstvo považovali za „nečisté náboženstvo“. Ako vonkajší prejav vnútornej premeny, ktorá sa v ňom odohrala, sa už nevolal Mohamed, ale Samuel. Od tejto chvíle bolo jeho želaním, aby priniesol svojím krajanom v Hornom Egypte radostnú zvesť evanjelia, ktorej účinok sám zažil.

 

Syn, ktorého považovali za mŕtveho, sa vracia domov

Po medzizastávkach v Londýne, Sheffielde, Bejrúte a Káhire sa Samuel Ali Hussein v roku 1885 vracia do svojej núbijskej domoviny. Jeho rodina ho už dávno považovala za mŕtveho, teraz je „stratený syn“ späť. Radosť v jeho širokom príbuzenstve je obrovská. Ale pre Samuela začína ťažký čas: núbijskí jazyk a kultúra sú mu už úplne cudzie, horúčavy nad 50 stupňov sotva zvláda a predovšetkým – je jediným kresťanom vo svojom kmeni. Ako môže v takýchto podmienkach prežiť?

Samuel sa usiluje odložiť svoje európske zmýšľanie a splynúť so svojimi krajanmi: oblieka sa ako oni, pracuje ako jednoduchý roľník, dodržiava zvyky a tradície, ktoré sú mu úplne cudzie. Čoskoro ho chcú oženiť, ako sa na mladého muža patrí – s dvanásťročným dievčaťom. Po počiatočnom odpore sa Samuel podvoľuje aj tomuto kroku. Kvôli kurióznemu nedorozumeniu mu však nevesta počas svadobnej noci doslova utečie. Celá dedina sa smeje z jeho nešťastia, ale Samuel z toho vôbec nie je smutný.

 

Zbabelý pokus o atentát

Hovoriť otvorene o svojej viere, na to sa spočiatku nedá ani pomyslieť. Samuel tvrdo pracuje, správa sa ku každému priateľsky, nepriateľstvu čelí s vľúdnosťou a pokojom. Dlhý čas je toto jeho jediným „kázaním“. Až postupne sa začína odpútavať od určitých zvykov a aj slovne vyjadruje svoje presvedčenie. To však stačí, aby sa začali objavovať nepriatelia: fanatickí mladí muži, ktorí vidia v Samuelovi nebezpečenstvo. V tme ho jeden z nich udrie sekerou do chrbta. Obeť prežije s ťažkými zraneniami. Jeho rodina tlačí na pomstu. Ale Samuel im odpovedá: „Všetci ľudia sú hriešnici. Nikto nie je pred Bohom spravodlivý. Ani ja nie. Keď teraz vidíte, že odpúšťam svojmu nepriateľovi, tak vedzte, že to môžem urobiť len preto, lebo Ježiš Kristus aj mne odpustil všetky hriechy.“ A tak Samuel verejne odpúšťa svojim nepriateľom. Po tomto rituáli zmierenia všetci odchádzajú domov hlboko dojatí.

 

Stretnutie na priehrade

Píše sa rok 1896. Samuel je medzičasom šťastne ženatý, jeho manželka sa chce čoskoro dať pokrstiť. No zatiaľ čo je Samuel vo Švajčiarsku na stretnutí so starými priateľmi, zastihne ho správa: tvoja žena je mŕtva, zasiahla ju cholera. Aká ťažká rana, aká bolestivá strata!

Neskôr Samuel pracuje na pošte, ktorá bola prevádzkovaná v súvislosti so stavbou Nílskej priehrady pri Asuáne. Tam stretáva v roku 1900 Dr. Grattana Guinnessa, riaditeľa misijnej školy v Anglicku, na Samuel ktorej študoval. Guinness sa ho pýta, či by bol pripravený spolupracovať v misii a on odpovedá radostným „áno“. Tak vzniká „Sudan-Pionier-Mission“ (SPM, Sudánska pionierska misia), na ktorú nadviazala Misia na Níle (viac v závere článku).

Práca SPM začína misijnou školou a jedným obchodom v Asuáne. Dobrodružná, šesťmesačná prieskumná cesta zaviedla Samuela do Severného Sudánu, kde mala byť založená misijná stanica, a späť. Počas 1600-kilometrovej cesty peši a na oslovi nadväzuje Samuel kontakty, rozdáva Biblie a iné písomnosti. Dedinčania ho radi počúvajú, keď večer rozprával biblické príbehy. V Asuáne sa práca rozrastá, pridávajú sa k nej misionári z Európy.

 

 

Únos Samuelových detí

V roku 1903 stretáva Samuela ďalšia rana osudu: keď sa vracia z jedného pohrebu, jeho štyri deti sú bez stopy preč. Ukazuje sa, že ich uniesli príbuzní, ktorým Samuel pred časom odmietol žiadosť o ruku jeho príliš mladej dcéry. Samuel sa obracia na provinčnú správu, políciu, súd – a všade je odmietnutý. Nakoniec dosiahol, že sa prípadu ujíma egyptské ministerstvo vnútra. Ale spriatelení americkí misionári mu radia, aby žalobu stiahol a vzdal sa svojich práv. Argumentujú tým, že ak by únoscov uznali za vinných, on sám by nemohol zostať v Egypte. S ťažkým srdcom sa Samuel podvoľuje, vkladá všetko do Božích rúk a modlí sa neprestajne za návrat svojich detí. Po troch rokoch môže znova objať svojho syna a najmladšiu dcéru. Jedna zo starších dcér bola príbuznými vydatá, druhá už zomrela.

 

Ďalšie neúspechy a rast

Novo otvorená misijná stanica severne od Asuánu, ktorej vedenie prevzal Samuel, musí byť už po jednom roku opäť zatvorená, pretože chýbajú peniaze na prenájom budovy. Manželka farára Theodora Ziemendorffa, ktorý bol poslaný z Nemecka ako podpora, ochorela cestou do Horného Egypta a zomiera v Káhire. Napriek tomu dielo rastie: v Asuáne vzniká pod vedením Dr. Willyho Fröhlicha klinika, ktorá je čoskoro hojne navštevovaná. Samuel tu slúži ako tlmočník. Spoločne navštevujú dediny v okolí. Ľudia zvedavo počúvajú príbehy z Biblie, ktoré rozpráva „veľmi živo a srdečne“, ako poznamenáva Dr. Fröhlich. V roku 1910 mohol farár Ziemendorff otvoriť malý, novopostavený kostol. Celé spoločenstvo je naplnené chválou a vďačnosťou: po sejbe zo slzami Boh dal ovocie radosti. Vznikajú ďalšie misijné stanice.

 

Ťažká rana osudu

V roku 1914 prináša prvá svetová vojna zlom: nemeckí misionári musia opustiť krajinu, iba Dr. Fröhlich smie ako Švajčiar zostať ešte jeden rok. Teraz leží starostlivosť o projekty na Samuelovi, ktorý sa ukazuje ako mimoriadne svedomitý správca. Misijná škola však musí byť kvôli silnému odporu koptských kresťanov čoskoro zatvorená a štátne zákazy obmedzujú prácu stále viac. Samuel sa cíti čoraz viac izolovaný a osamelý. V mnohých listoch vyjadruje, ako veľmi túži po návrate európskych misionárov.

Aby sa vyhol zúfalstvu, nastavuje si užitočnú štruktúru dňa: denne trávi veľa času na modlitbe, investuje do osobných vzťahov a venuje sa prekladaniu častí Biblie do núbijského jazyka. V jednom liste do nemeckej centrály SPM píše: „Pokiaľ sa držíme nášho Pána a naše spojenie s Ním nie je prerušené, nemusíme si robiť žiadne starosti nad tým, že bude nášmu svedectvu zabránené.“

Začiatkom roku 1918 nasleduje asi tá najťažšia rana osudu, ktorú musel Samuel vo svojom pohnutom živote prekonať. Jeho milovaný syn Abbas, ktorý ukončil teologické štúdium a chcel nastúpiť do misijnej práce, sa nezotavil z ťažkej tuberkulózy. Zomiera koncom januára vo veku 25 rokov.

Samuel v liste do Nemecka píše: „Aké je to pravdivé, že Božie myšlienky nie sú našimi myšlienkami a jeho cesty nie sú našimi cestami. Ja však nežialim za ním ako tí, ktorí nemajú nádeje, viem predsa, že je teraz oslobodený od všetkého utrpenia a biedy. (…) Aký by mohol byť život nášho milovaného zosnulého syna, a aké mohlo byť ovocie jeho života? To vie len Pán. Ale ja som si istý, že všetky Jeho cesty sú pre naše dobro.“

 

Samuelova dcéra Mariam a syn Abbas v roku 1906.
(Cez manžela Mariam, Alberta Hamiltona, a cez jeho kontakt na cisára Haile Selassieho sa pre Misiu na Níle otvorila cesta do Etiópie.)

 

Zatvorené dvere

Po ukončení druhej svetovej vojny sú dvere pre návrat misionárov do Egypta naďalej zatvorené. Britská správa sa rozhodla všetok majetok misie skonfiškovať a vyvlastniť. Keď sa Samuel, verný správca, o tom dozvedel, takmer sa zrútil. Úzkosť ho prinútila modliť sa: „Išiel som do svojej spálne, padol som na kolená a modlil som sa s tečúcimi slzami k môjmu Bohu: (…) Zober misijné domy z rúk ľudí, ktorí nám ich vzali a vráť nám našich misionárov. Len Ty sám to môžeš urobiť.“

Miestni starostovia, z ktorých mnohí sotva vedia čítať a písať, sa obrátili s petíciou na vládu a vojenskú správu v Káhire. Text je silným svedectvom v prospech služby misionárov (citát mierne upravený a skrátený): „…ktorí preukázali dobro nášmu ľudu, predovšetkým svojou pokorou a trpezlivosťou, ako aj svojou bezkonkurenčnou láskou k veľkým aj malým a k našim chudobným. A to všetko nie slovami, ale skutkami. Skrátka, my sme sa vďaka nim stali ľuďmi. Naše domy sa stali domami pravdy. Preto prosíme: neodháňajte preč týchto ľudí, ktorí pre nás urobili len dobré veci!“

 

Neočakávaný obrat

Prosba je vypočutá: SPM dostáva späť svoje misijné stanice v Asuáne a Darau, aj spolu so všetkým majetkom. 2. novembra 1924 obdrží Samuel Ali Hussein telegram s oznámením, že o dva dni dorazia do Asuánu štyria misionári z britskej Palestíny – jeden manželský pár a dve ženy. Je ohromený: „Pri tejto správe som sa musel od šťastia nahlas radovať a chváliť môjho Boha. Moje nohy akoby poháňala elektrina, moja slabosť zmizla, moje oči sa opäť vyjasnili a rozžiarili a moja radosť bola neopísateľná.“

Začína sa obnova diela. S rozširovaním misijnej oblasti smerom na juh sa napĺňa túžba teraz už 60-ročného Samuela: byť svedkom začiatku misijnej práce v jeho vlastnom národe, medzi Núbijčanmi. On sám sa naďalej venuje prekladu Biblie. V spolupráci s nemeckými misionármi vzniká núbijská učebnica a slovník.

 

„Zostaň pri mne, dnes je môj posledný deň“

Na jeseň 1926 vypukne v Asuáne epidémia úplavice. A ešte raz musím Samuel zvládnuť ťažkú ranu: jeho dcéra a malá vnučka podľahli tejto nákaze. Aj tento zármutok nesie s pokojom, nesený svojou silnou vierou v opätovné stretnutie.

O niekoľko mesiacov neskôr sa jeho vlastné sily chýlia ku koncu. Keď sa ho misionár Enderlin pýta, či má ešte niečo špeciálne na srdci, Samuel odpovedá: „Nie, len byť navždy u Pána, čo je omnoho lepšie.“ O niekoľko dní, 27. marca, hovorí Samuel misionárovi Rippertovi, ktorý ho ráno navštívil: „Dnes odlož bokom všetku svoju prácu a zostaň pri mne, lebo dnes je môj posledný deň.“ O niečo neskôr ho jeho sily definitívne opúšťajú. „Spasiteľ, Spasiteľ…“ sú jeho posledné slová. Potom v pokoji zaspáva.

 

Zriedkavo zrelý kresťan

Spolupracovníčka Samuela Ali Husseina opisuje jeho život a jeho vieru nasledovne: „Samuela vidím ako zriedkavo zrelého kresťana, ktorý bol verný svojmu Pánovi až do posledného vlákna svojho bytia (…). Bol skromný a nenáročný. Keď človek vidí jeho život, tak je to reťaz bojov, utrpenia, osamelosti, nepochopenia a ťažkostí. Ale z jeho pohľadu to bol železný vzostup a vytrvalosť plná vernosti, poslušnosti a trpezlivosti. Jeho viera neochvejne počítala s Pánom.“

 

Začiatky Misie na Níle

Misia na Níle nadväzuje na Sudánsku pioniersku misiu (SPM), ktorá bola založená 10. januára 1900 v Asuáne skrze Brita Dr. Grattama Guinnessa a jeho nemeckého zaťa Dr. Karla Kumma. Samuel Ali Hussein bol prvým domorodým zamestnancom. V roku 1901 vznikla v kostole St. Chrischona modlitebná skupina za SPM a s tým aj prvé spojenie so Švajčiarskom. K prvým švajčiarskym misionárom patril lekár Dr. Willy Fröhlich, ktorý vycestoval do Asuánu v roku 1906.

V roku 1915 sa zmenil názov z SPM na „Evangelische Muhammedaner-Mission“ (EMM, Evanjelická moslimská misia). V roku 1923 vznikla vo Švajčiarsku pobočka (SVEMM), ktorá prispela k tomu, aby sa po vojne opäť naštartovala práca v Egypte. V polovici 30-tych rokov 20. storočia viedla svetová hospodárska kríza v Nemecku k dramatickému poklesu príjmov, ale na švajčiarsku pobočku to malo menší dopad. Švajčiarske združenie chcelo rozšíriť prácu do Habeša (dnes Etiópia a prípadne Eritrea) a chcelo mať silnejšie zastúpenie v predstavenstve.

V roku 1935 prišlo k osamostatneniu švajčiarskeho združenia, pričom EMM (vo Wiesbadene) a SVEMM (v Konolfingene) ešte desaťročia spolupracovali. V roku 1962 nasledovala zmena názvu na „Schweizerische Evangelische Nilland-Mission“ (Švajčiarska evanjelická nílska misia), z ktorého sa stala v novembri 1999 „Mission am Nil International“, na Slovensku známa ako „Misia na Níle“. Od roku 1998 sa švajčiarska centrála nachádza v Knonau.

 

Viac o živote Samuela Ali Husseina

Informácie v tomto článku pochádzajú zo 60-stranovej knižky vreckového formátu „Das Tal der Schätze – Das Lebensbild von Samuel Ali Hussein“, ktorá vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve EMO, Wiesbanden. EMO nám s láskavým zvolením dalo k dispozícii PDF tejto vypredanej knihy a radi ju pošleme záujemcom. Kontaktujte našu kanceláriu: info@mn-international.org