Annarös Schafroth vzdelávala v Etiópii pôrodné asistentky a zriadila azylový dom pre mladé ženy. V tomto rozhovore rozpráva, ako ona, hoci slobodná, získala rodinu a prečo má teraz vo Švajčiarsku strach zo šoférovania.

Interview: Mathias Rellstab, pracovník pre komunikáciu v Misii na Níle | Doba čítania cca. 15 minút

 

Annarös, na čo obzvlášť rada spomínaš, keď sa dívaš späť na dobu, ktorú si strávila v Etiópii?

Jedným z vrcholov bolo určite otvorenie Tsigeredy, kde mladé ženy v núdzi dostanú pomoc. Aj otvorenie kliniky v Nono, ktorá je teraz, žiaľ, zavretá. Oba projekty boli túžbou srdca, ktorá sa stala skutočnosťou. Tiež sa veľmi teším, že sa v priebehu rokov v zdravotníckom centre Walga podarilo vybudovať miestny tím pôrodných asistentiek, ktoré teraz ďalej vedú túto prácu.

Tsigereda bola otvorená v roku 2018. Koľko rokov modlitieb a plánovania tomu predchádzalo?

Najprv som premýšľala o určitej forme školy domáceho hospodárstva pre mladé ženy. Takéto myšlienky som mala okolo roku 2010. Stále som dostávala impulzy cez biblické texty, ktoré som čítala, asi rok som si zapisovala k tomu poznámky. Dnes sa občas čudujem, keď na tieto miesta natrafím a vidím, ako to všetko začalo. Neskôr prišla myšlienka vytvoriť chránené miesto pre tínedžerky, ktoré nechcene otehotneli.

Ako sa Tsigereda od otvorenia ďalej vyvíjala?

Bolo veľa vzostupov a pádov, raz dokonca hrozilo zatvorenie. Ale Boh stojí za touto prácou, to je môj dojem. Pekné je, že som vedenie mohla odovzdať do dobrých rúk. Zodpovednosť teraz nesie Elsabeth Mesgana, vyštudovaná sociálna pracovníčka. Podporuje ju Katja Hermann, ktorá sa sem prisťahovala aj so svojim mužom Emanuelom a obidvomi deťmi.

Ako ste prišli k myšlienke požiadať Elsabeth o túto prácu?

Už pred rokmi som sa pýtala Theresy Ramseier, pracovníčky MN v Addis Abebe, či nevie o nejakej vhodnej osobe v jej okolí. Ona rozmýšľala o Elsabeth, dcére jedného slepého miestneho pracovníka z Misrach Centra. Vtedy práve skončila štúdium a preto sa nám zdala príliš mladá na takú náročnú úlohu. Neskôr, keď nám jedna pracovníčka vypadla na tri mesiace, opäť prišla reč na Elsabeth. A tak som ju chcela pozvať na pohovor. Podarilo sa to a dojem bol taký pozitívny, že sme ju poprosili, aby hneď začala. A naozaj, Elsabeth sa len nakrátko vrátila do Addis a potom hneď u nás nastúpila. Od začiatku som s ňou bola veľmi spokojná. Počas tých dvoch rokov, čo sme spolupracovali, som jej mohla krok za krokom odovzdávať stále viac zodpovednosti. Počas mesiacov, keď som bola vo Švajčiarsku, prevzala vedenie, a tak mohla do tých úloh dorásť.

 

Po 33 rokoch v Etiópii si definitívne späť vo Švajčiarsku. Bol to pre teba návrat domov? Alebo si skôr svoj domov opustila a teraz tu začínaš úplne odznova?

Opustila som svoj druhý domov. Na začiatku som v Etiópii potrebovala veľa času, kým som sa tam cítila ako-tak doma. Niektoré neznáme veci vo mne vyvolávali strach. Časom sa ale táto krajina stala veľkou súčasťou môjho domova, najmä kvôli ľuďom, s ktorými sa rozvinuli vzťahy – s mojou „rodinou”. Rozlúčiť sa s mojimi milými bolo ťažké. A teraz, späť vo Švajčiarsku, si uvedomujem, ako sú pre mňa niektoré dobre známe veci ťažké. Napríklad šoférovanie na našich perfektných cestách, kde treba dodržiavať toľko pravidiel. Úplne ináč ako v Etiópii, kde človek šoféroval skôr intuitívne. A koľko vecí sa tu vo Švajčiarsku zmenilo! A aj ja sama som sa zmenila! A predsa nemusím začínať od nuly, ale mohla som sa vrátiť do mojej „duchovnej rodiny”. To mi veľmi pomáha. Aj moji súrodenci, ktorí žijú v regióne Bern, a tak nie sú príliš ďaleko.

Keď v súvislosti s Etiópiou hovoríš o tvojej „rodine”, o akých ľudí ide?

Je to napríklad Dabessa, ktorého som spoznala ako päťročného chlapca. Keď mal osem, stal sa úplnou sirotou, nemal ani žiadnych príbuzných, ktorí by sa o neho mohli starať. Podporovali sme ho, a tak mohol navštevovať školu a študovať. Dnes je otcom dvoch detí. Alebo Fasika, poznala som ju z detskej besiedky. Už ako dieťa musela toľko pracovať, že dvakrát prepadla v ôsmej triede. S našou pomocou mohla školu dokončiť a urobiť si kurz pôrodnej asistentky. Dnes je dôležitou oporou pôrodníckeho tímu v zdravotníckom centre Walga.

Ako si sa vyrovnávala s faktom, že biedy je veľa a ty môžeš pomôcť len niektorým?

To bol vždy námet na modlitby. Komu máme pomáhať? Často nám to ukázali okolnosti. Vždy bolo pre mňa dôležité detailné pozorovanie, rozhovory aj s ľuďmi z okolia a hľadanie všetkých možných riešení. Napríklad, či nie sú nejakí príbuzní, ktorí by sa o dieťa mohli postarať. Napriek tomu je to neustále napätie, s ktorým žijete.

 

Ako si sa dostala prvýkrát do kontaktu s Misiou na Níle?

Počas môjho štúdia na Biblickej škole, pred viac ako 40 rokmi, mi rozprávala jedna spoluštudentka o Švajčiarskej evanjelickej nílskej misii, tak sa vtedy volala Misia na Níle. Hovorila mi o Misrach Centre. Zdalo sa mi to zaujímavé, ale osobne sa ma to nedotklo.

O niekoľko rokov neskôr, keď som pracovala v Zürichu pri hluchoslepých, tak som v roku 1986 dala výpoveď. Potrebovala som mať viac času pre moju mamu, ktorá potrebovala stálu opateru. Ale pred mojím posledným pracovným dňom mama zomrela. To vo mne vyvolalo otázky. Čo to má znamenať? Už dlhšie som sa modlila: Pane Ježišu, čo chceš v mojom živote? Kde ma chceš mať? Mala som veľa nápadov, čo by som mohla robiť, napríklad ďalšie vzdelávanie v starostlivosti o starých ľudí, ale vnútorne som nemala v tom istotu. A tak som sa modlila ďalej a dúfala, že Boh mi raz povie áno na niektorý z nápadov. Jedného dňa som telefonovala s Edith Lippunerovou, ktorá podporovala vtedajšieho vedúceho Misie farára Wahlena. Išlo o pomoc pri jednom pobyte žien v Güetli. Odrazu sa ma spýtala: Ty si ošetrovateľka – zdravotná sestra, nebola by si ochotná ísť s MN do Afriky? Súrne potrebujeme pracovníkov pre naše zdravotnícke projekty. Nie, určite nie, aká bláznivá myšlienka – to bola moja prvá odpoveď. Ja nie som diplomovaná zdravotná sestra a cudzie jazyky nie sú vôbec moja oblasť. Neviem ani len po anglicky. Zabudni na to!

Potom som sa chcela modliť, ako každý večer, ale niečo mi bránilo. Tak dlho sa už pýtam Boha, kde je moje miesto, a keď príde konkrétny dopyt, jednoducho poviem nie – bez toho, aby som sa Ho na to spýtala. Bolo to správne? A tak som Bohu vymenovala všetky moje dôvody, prečo to určite nie je cesta pre mňa, podľa motta: Musíš predsa vidieť, že je to nemožné! Ale táto vec mi nedala pokoj. O niekoľko dní neskôr som pôvodne chcela ísť navštíviť svojho otca, ale spontánne som odcestovala do Güetli, aby som sa porozprávala s Edith Lippunerovou. Hovorili sme spolu niekoľko hodín. Aj ju som sa pokúsila presvedčiť, že ja sa naozaj nehodím do Afriky. No ona sa nestotožnila s mojím názorom.

Edith mi navrhla, že mám najprv vyplniť dokumenty k prihláške a poslať do misijnej kancelárie. Na moje prekvapenie, odpoveď bola veľmi pozitívna. Najprv mám ísť do jazykovej školy do Anglicka, aby som sa naučila po anglicky. Dali mi adresu, ale na nasledujúci semester to už bolo trochu neskoro. Povedala som Ježišovi: Ak v tej jazykovej škole už nebude miesto, tak je jasné, že to nie je cesta pre mňa. V duchu som dúfala, že ma odmietnu. Prihlášku do jazykovej školy som vyplnila vedome v nemčine – aby videli, že naozaj neviem po anglicky! Ale bola som hneď prijatá. Pre mňa to bolo potvrdenie, že Boh ma chce viesť touto cestou.

Potom bola ešte otázka, aké vzdelanie mám absolvovať. Možnosti boli pôrodná asistentka alebo zdravotná sestra. Mohla som sa rozhodnúť sama. Keď som sa spýtala, bolo mi jasné, že pôrodné asistentky potrebujú súrnejšie. Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som bola pôrodná asistentka, to nedokážem! Ale začala som si hľadať nejaké vzdelávacie zariadenie. Keďže som z Bernu, najbližšie pre mňa bola bernská ženská nemocnica. Ale keďže pre mňa bolo vylúčené spolupracovať pri interrupciách, na odporúčanie mojej priateľky som sa uchádzala o miesto v meste Chur. Termín prijímacích pohovorov bol tri dni po ukončení mojej jazykovej školy – perfektné. Ježišovi som povedala: Ak to nie je správna cesta pre mňa, postaraj sa, aby som nezložila skúšky. Ale zložila som ich a dokonca som mohla začať vzdelávanie o jeden rok skôr, ako bolo plánované, lebo niekto to odmietol.

Ako to pokračovalo?

Počas vzdelávania za pôrodnú asistentku som mala čas bližšie spoznať Misiu na Níle. Katharina von Bergen, ktorá spolu so mnou navštevovala Biblickú školu, pracovala na sekretariáte a pomohla mi s mojou diplomovou prácou tým, že moje rukou písané strany prepísala na písacom stroji. Po záverečných skúškach pôrodnej asistentky som ešte absolvovala kurz prípravy na trópy. V januári 1990 som mala vycestovať do Etiópie a pracovať v klinike Walga. Ale pracovné povolenie som nedostala. Nikto nerozumel prečo, mala som všetky potrebné papiere. A tak som cestovala najprv do Sudánu, aby som tam nazbierala skúsenosti z tropickej medicíny. Vojna v Perzskom zálive bola vtedy v plnom prúde a mnohí tu vo Švajčiarsku ma považovali za blázna. V Sudáne sme sa potom dopočuli o občianskej vojne, ktorá vypukla v Etiópii. Teraz už bolo jasné, prečo nedávali pracovné povolenia. Po štyroch mesiacoch v Sudáne, ktoré boli pre mňa veľmi cenné, sa dvere do Etiópie otvorili. Keď som tam prišla, musela som sa najprv učiť amharčinu.

Amharčina je veľmi komplexná reč s 276 znakmi a jazyková škola má základ na angličtine, čo nie je tvoja materinská reč. Ako ti to išlo?

Bolo to hrozné. Nikdy som toľko neplakala ako počas týchto siedmych mesiacov. Cudzie jazyky naozaj nepatria medzi moje obdarovania. Často som ani tej anglickej vete nerozumela úplne a podľa toho som sa mala učiť amharčinu! Vydržala som to len preto, lebo som vedela: Ak si chcem vybudovať vzťah so ženami, o ktoré sa budem starať, musím túto reč ovládať. Stále som prosila Boha o pomoc a tešila som sa z každého slova, ktoré som už vedela povedať. Po niekoľkých mesiacoch, počas prestávky v škole, som bola na niekoľko týždňov vo Walge. Pokúšala som sa komunikovať so ženami, ktoré prišli na vyšetrenie, niekoľkými spamäti naučenými vetami. Ale ony mi nerozumeli! Tu som sa cítila naozaj mizerne. Áno, často som bola zúfalá.

Časom som si všimla, že sa príliš venujem gramatike: Je tá veta správne zostavená? Používam správny čas? Odvtedy som skúšala hovoriť len tak, ako príde. A takto to išlo o trochu lepšie. Väčšina Etiópčanov je veľkorysých. Keď vidia, že sa človek pokúša hovoriť ich rečou, povzbudzujú a podporujú ho.

 

Ako si prežila prvé obdobie vo Walge? Ako si sa vyrovnávala s úplne odlišnou kultúrou?

Ťažká skúsenosť, ktorú som zažívala až do konca, bola, keď mi ľudia nehovorili pravdu. Stále sa vyskytovali situácie, ktoré by sme my považovali za klamstvo, ale ľudia v Etiópii nie. Keď sa napríklad niekomu stane nehoda a niečo pokazí, je obvyklé a legitímne povedať: „Nič o tom neviem”, aj keď to spravil on sám alebo vie, kto to urobil. Akúkoľvek inú reakciu by považovali za neprijateľnú blamáž. Iný príklad: Stalo sa, že pracovník zrazu nechal všetku robotu stáť s vysvetlením, že jeho strýko je veľmi chorý. Samozrejme, mala som s tým problém. Druhí mi však potom vysvetlili, že jeho strýko asi zomrel. Ale to Etiópčan nevysloví skôr, než bol doma a smútil spolu s príbuznými. Aj niekoho opravovať v prítomnosti iných je veľmi nezdvorilé. A tak som sa často cítila zranená a mojou priamosťou som zranila druhých.

Ako si potom riešila, keď si musela niekoho upozorniť na chybu?

V osobnom rozhovore, keď pri tom neboli druhí a tým, že som sa snažila vybudovať dôverné vzťahy. Aj tak to bolo nakoniec len niekoľko blízkych spolupracovníkov, ktorí sa časom odvážili priznať: Áno, stalo sa mi to, to som pokazil.

Pre nás Švajčiarov sú čestnosť, otvorenosť, transparentnosť dôležité hodnoty, ktoré spájame aj s kresťanskou vierou. Ako si sa s tým vyrovnala, keď ľudia, ktorí zdieľali tvoju vieru, interpretovali tieto hodnoty inak?

To ma často trápilo a snažila som sa to aj riešiť, v Biblii je predsa napísané, že nemáme klamať, nemáme kradnúť. Ako odpoveď som počula: Keď mi niečo chýba a tu je toho tak veľa, potom sa môžeme navzájom podeliť, alebo nie? Niečo som musela jednoducho nechať tak. Na druhej strane mi povedali: Ty si kresťanka a predsa občas vybuchneš. To je v poriadku? Áno, nastavili mi zrkadlo. Pravdaže, niekedy boli napäté situácie, práve pri pôrodoch. A vtedy sa mojim etiópskym spolupracovníčkam často darilo zachovať pokoj oveľa lepšie ako mne.

Užitočným prístupom je, keď sa snažíme učiť jeden od druhého. Aj modlitba mi bola pomocou v ťažkých situáciách. A niekedy som použila tretiu osobu ako prostredníka, čo je v etiópskej kultúre veľmi rozšírené. Prostredník sa môže napríklad vopred porozprávať s danou osobou a pripraviť pôdu, aby sa o konflikte dalo vôbec hovoriť.

Tvojou prvou úlohou v klinike Walga bolo vybudovať pôrodnícke oddelenie. Pred tebou tam neboli žiadne vyškolené pôrodné asistentky. Čo si tam našla?

Veľa povzbudivých správ som pred mojím vycestovaním nepočula. Hani Studer a Ursula Fischer mi povedali, že v klinike sú vlastne len ťažké pôrody. Lebo ženy, ktoré nemajú problémy, porodia doma a vôbec tam neprídu. Vedela som, že tam nie je v blízkosti žiadny lekár a žiadna nemocnica. O to viac som si uvedomovala, že budem odkázaná na Božiu pomoc.

Vďaka Bohu, na začiatku som mala niekoľko celkom normálnych pôrodov. Ale klinika nebola zariadená na to, aby sme sa vedeli dobre postarať o ženy tesne pred pôrodom, keď už majú bolesti. Nebola tu žiadna pôrodná sála, iba súprava najnutnejších nástrojov k pôrodu. Za tehotné ženy a pôrody boli zodpovední väčšinou muži – ošetrovatelia, ktorí to robili popri inej práci. Pôrodníctvo bolo ako nevlastné dieťa, ktorému sa dostávalo len málo pozornosti. Aj hygienické pomery boli samozrejme celkom iné, ako som poznala zo Švajčiarska.

Postupom času sa podarilo zlepšiť infraštruktúru aj celkovú starostlivosť. Počet pôrodov rapídne stúpal: v mojom prvom roku sa v klinike narodilo asi 60 detí, v druhom roku 90 a tak to pokračovalo. Stavba malej budovy pôrodnice, ako miesta pre ženy, bola veľkým krokom vpred.

Potom sa nám podarilo poslať jednu mladú ženu, ktorá mi už pomáhala pri pôrodoch, do Hawassy do pôrodníckej školy. A tak sme prišli k prvej etiópskej pôrodnej asistentke. Postupom času prišli ďalšie. Niektorým vyškoleným zdravotným sestrám, ktoré sa na to hodili, som aj sama sprostredkovala pôrodnícke know-how. Takto časom vznikol malý tím. V posledných rokoch sme mali zvyčajne okolo 700 až 800 pôrodov ročne.

Od žien v mojej starostlivosti, aj od ich príbuzných, som pociťovala veľkú vďačnosť za naše úsilie zlepšiť pôrodnú starostlivosť. Veľmi dobre si spomínam, keď som prvýkrát mala na starosti ženu, ktorej dieťa, žiaľ, pri pôrode zomrelo. Hrozila som sa toho, že musím príbuzným vonku oznámiť túto správu. Tí sa hneď pýtali, ako sa má matka. Keď som im povedal, že matka je v poriadku, z vďačnosti mi padli okolo krku!

Ako si žila svoju vieru vo vzťahu k práci?

Na jednej strane som musela dávať pozor, aby som pri všetkých tých výzvach nevyhorela. U nás na pôrodníckom oddelení bolo často potrebné, aby sme ženy povzbudzovali. A tak sme sa ich pýtali, či sa môžeme za ne modliť. Väčšinou to radi prijali, či moslimovia, evanjelici, alebo ortodoxní kresťania. Spolu s miestnymi sme viedli aj detskú besiedku a nedeľné semináre. Zdravotnícke vyučovanie ponúkalo mnoho príležitostí uvažovať aj o duchovných témach. Mnoho tunajších chorôb bolo často zapríčinených aj životným štýlom týchto ľudí. Je prekvapujúce, koľko nás o tom učí aj Biblia, napríklad na tému hygiena: že svoju potrebu nemáme vykonávať hneď za domom, ale na osobitnom mieste.

 

Čo ti pomohlo, aby si nevyhorela?

Na jednej strane sme dostávali dobrú starostlivosť cez MN zo Švajčiarska a cez miestnu kanceláriu v Addis Abebe, to bolo veľmi cenné. Aj osobný kontakt s jednou dobrou priateľkou zo Švajčiarska mi veľmi pomáhal. Na začiatku to bolo cez dopisy, trvalo dva mesiace, kým prišla odpoveď. Od určitej doby sme mali v Addis fax, čo nám uľahčilo komunikáciu. Dôležité bolo pre mňa, keď som z času na čas strávila voľný víkend niekde inde. Išla som vždy do Attat, kde som v jednej spriatelenej nemocnici dostala izbu. Tam som vedome hľadala ticho, mala som čas na čítanie Biblie a modlitbu. Nápomocným bolo aj to, že sme na jednom mieste boli spolu tri alebo štyri Švajčiarky. Mohli sme navzájom dávať na seba pozor a povzbudzovať sa.

Neskôr prišli moderné komunikačné prostriedky ako internet a threema. To mi bolo veľkou oporou práve v posledných rokoch, keď som už bola jediná Európanka vo Walge. Keď bol počas nepokojov na severe krajiny na tri týždne vypnutý internet, chýbali mi tieto kontakty. Na druhej strane to bolo dobré cvičenie, o to viac hľadať Božiu blízkosť a očakávať na Neho.

Boli aj časy, kedy by si najradšej všetko zabalila?

Áno, určite. Raz som si naozaj myslela, že ďalej sa už nedá. Vtedy som si spomenula, čo mi ešte pred mojím vycestovaním rozprávala jedna misionárka z Egypta. Raz sa už chystala, zo samej frustrácie, zbaliť si kufor a odísť. V tom sa jej zdalo, že počuje vo svojom vnútri hlas, ktorý sa jej vysmieva. Vtedy jej svitlo. Áno, presne tak, diabol sa teraz potajme smeje, že to chcem vzdať. Chcem to? Chcem mu urobiť radosť? Svoj úmysel okamžite oľutovala, kufor vybalila späť do skrine a rozhodla sa, že sa už nedá len tak vyprovokovať, aby to vzdala. A tak som sa aj ja chcela podľa toho riadiť: Ak mi Boh ukáže, že už stačí, rada pôjdem domov. Ale nie skôr.

Na začiatku si spomínala, že za projekt Tsigereda bolo treba veľmi bojovať. Čo myslíš, prečo to tak bolo?

Keď bojujete proti potratom, je to niečo ako hlavný útok na Božieho protivníka. Preto sa netreba čudovať, že dá všeličo do pohybu, aby tú prácu prekazil. Veľa sme sa za tento projekt modlili a stále ho vkladali do Božích rúk. Bez Božej pomoci by som to nebola zvládla.

Ako sa zmenilo okolie zdravotníckeho centra Walga za posledných 30 rokov?

Keď som tam začínala, okolo areálu stálo zopár domov. Dnes je okolie dosť husto osídlené, je tu viacero škôl, oficiálne sa táto komunita nazýva mestom. Predtým tu mohli deti navštevovať školu len po 6. alebo 7. triedu. Vyššie ročníky po 12. triedu museli navštevovať vo Wolkite. Možnosti dopravy tam boli len sporadické. Preto bolo v okolí len veľmi málo dievčat, ktoré dokončili školu. Rodičia sa báli o svoje dcéry a nedovolili im cestovať tak ďaleko.

Aj v oblasti hygieny sa niektoré veci zlepšili, určite aj vďaka mnohým školeniam, ktoré zdravotnícke centrum poskytlo. Vidieť to aj na ľuďoch, ktorí prichádzajú do kliniky. Väčšina z nich je upravená, umýva sa a nosí čisté oblečenie. V mojich začiatkoch to bolo celkom ináč.

Čo sa nevyvíjalo až tak pozitívne?

Pre mladú generáciu v Etiópii sú moderné médiá veľkou výzvou. Vytvárajú iluzórny svet. Mladé ženy a muži vidia zdanlivé bohatstvo druhých a chcú to tiež. Mnohí z nich sú veľmi nároční, tradičný rešpekt voči rodičom a starým rodičom sa vytráca. Jeden učiteľ mi rozprával, ako chcel jednému žiakovi zobrať mobil, s ktorým sa počas vyučovania hral. Žiak ho chytil pod krk a vyhrážal sa, že ho zaškrtí.

Zdá sa mi, že hodnota života jednotlivca sa znížila. Pre mnohých sú hodnotou len peniaze a moc. Narástol počet samovražedných pokusov mladých ľudí. Keď človek pátra o príčinách, počuje odpovede ako: „Moji rodičia ma nemajú radi, lebo mi nekúpia ani len mobil!“ Pritom rodičia jednoducho na to nemajú peniaze. V inom prípade chcel jeden mladý človek, ktorého rodičia robili všetko pre to, aby dokončil školu, v 10. triede  školu opustiť. Od rodičov žiadal, aby mu kúpili motorku, že chce robiť taxikára. To si oni ale nemohli dovoliť. Mladý muž kúpil jed na potkanov a zobral si život.

Zvýšil sa aj počet krádeží. Preto je teraz klinika ohradená vysokým plotom z vlnitého plechu, čo predtým nebolo potrebné. Pri hádkach medzi mladými mužmi dnes rýchlo niekto vytiahne nôž. To predtým nebolo.

Určite v tom hrajú rolu aj mnohé nepokoje, ktoré boli v Etiópii v posledných rokoch. Niektorých ľudí to podnecuje, aby tiež použili násilie.

Za čo si vďačná pri spätnom pohľade na tých 33 rokov v Afrike?

V prvom rade som vďačná Bohu za všetku Jeho ochranu a podporu, bez ktorej by som asi už nebola pri živote. Keď niekto z trojmetrovej vzdialenosti mieri na teba pištoľou, stlačí spúšť a potom sa guľka zasekne v hlavni, tak je mi jasné, že zasiahol Boh. Aj pri chorobách, keď mi raz pri malárii neúčinkovali lieky. Všetci si mysleli, že zomriem. Alebo automobilové nehody, ktoré sa mohli skončiť smrťou, ale dobre sme z nich vyviazli. Samozrejme, aj v mnohých situáciách pri pôrodoch a v Tsigerede.

Vďačná som aj za všetku pomoc zo Švajčiarska z misijnej kancelárie, a za mnohých modlitebníkov a modlitebníčky. Tí sú „motorom“ misie! Niekedy sa situácie zrazu zmenili na dobré a z ľudského hľadiska sme na to nemali vysvetlenie. Vtedy sme si často pomysleli: Kto sa práve v tejto chvíli celkom vedome modlil za kliniku Walga?

Čo ťa teraz čaká?

Ešte stále som vo fáze príchodu a zvykania si. Som veľmi vďačná, že tu v Bellevue mám také dobré, zvládnuteľné prostredie! Pomáham v práčovni. Vyhovuje mi, že tu nie je taký veľký tlak na čas, ako napríklad v kuchyni. Je to aj dobré miesto, popritom prijímať návštevy a tak oživiť kontakty. Všetko ostatné sa ešte len uvidí.