Ursula Fischer pomáhala pri výstavbe kliniky Walga, zažila pád komunistického režimu a neskôr prevzala vedúce úlohy v Addis Abebe, ktoré vôbec nehľadala. Spätný pohľad na 35 rokov v Etiópii.

Interview: Mathias Rellstab, Misia na Nile, zodpovedný za komunikáciu  |  Doba čítania: cca. 12 minút

 

Ursula, si naspäť vo Švajčiarsku – s akým pocitom sa dívaš na tvojich 35 rokov v Etiópii?

Vďačnosť! A údiv nad Božou dobrotou aj v príprave odovzdania úloh môjmu nástupcovi Tewodrosovi. Jedna priateľka mi napísala verš zo Žalmu 57,3: „K Bohu volám, k Najvyššiemu, k Bohu, ktorý koná za mňa.“ Toto som naozaj smela zažiť.

Ako si prežívala svoju rozlúčku?

Najprv som si želala tichú, neokázalú rozlúčku, lebo som sa bála, že to bude pre mňa emocionálne príliš ťažké. Ale len čo bol môj návrat oznámený, došlo k toľkým nádherným rozlúčkovým stretnutiam! Stále znovu som zažívala to, čo je v slovách spomenutého Žalmu. Áno, Boh, ten Najvyšší, mi pomohol znovu a znovu.

 

Ľuďom chýbali najzákladnejšie veci

Vycestovala si spolu s Beatrice Hauser v roku 1989. Vtedy bola Etiópia ešte komunistická. Ako na teba krajina zapôsobila?

Keď sme prišli s naším prastarým, oranžovým VW autobusom na kliniku Walga, pomyslela som si: Teraz som naozaj pristála na konci sveta! Komunizmus bol v poslednom ťažení, vláda sa snažila zúfalo udržať štruktúry. Ľudia, ktorí boli sem násilne presídlení, pracovali v kolchozoch, teda v socialisticky orientovaných poľnohospodárskych výrobných spoločenstvách. S najjednoduchšími prostriedkami obrábali pôdu. Chýbalo im to najzákladnejšie, mnohí nemali dosť jedla a trpeli chorobami. Nebol tam žiadny telefón, takmer žiadna elektrina a takmer žiadne zvieratá v okolí Walgy, pretože jedna epidémia spôsobila hromadný úhyn zvierat.

 

Foto: Príbuzní prinášajú chorého na kliniku Walga na nosidlách, ktoré sami vyrobili.

Krajina, reč a kultúra ti boli na začiatku úplne cudzie. Ako si sa s tým vysporiadala?

Jednoducho krok za krokom. Na začiatku som bola veľmi neistá. Kde som to vlastne? Komu môžem dôverovať? Ako tu ľudia fungujú? Ako dlho tu budem? Patrím sem vôbec?

Takže nebolo jasné, že tu zostaneš dlhší čas?

Nie! Ja som sa pripravovala v Jordánsku na zapojenie do práce v Egypte, keď prišlo volanie o pomoc z Etiópie. Keď som prišla do Walgy, nemala som ani pracovné povolenie, ani nejaký plán. Mysleli sme, že to bude časovo obmedzená núdzová pomoc. Mňa sa veľmi dotkla tá obrovská bieda ľudí a začala som rozmýšľať, ako by sa im dalo pomôcť. Pritom situácia v krajine bola veľmi nestabilná kvôli hroziacemu politickému prevratu.

Čo boli potom tvoje prvé úlohy?

Ako prvé som pomáhala v administratíve. Pani Dr. Schmidt, ktorá predtým 40 rokov pracovala v Egypte, ma zoznámila s tropickou medicínou. Potom som sama začala ošetrovať pacientov.

Veľa malých detí, ktoré sme ošetrovali kvôli hnačke, prichádzalo stále znovu, lebo osadníci používali vodu z rieky. Neboli žiadne zdroje čistej vody. Spolu s ľuďmi z dedín sme sa začali modliť za riešenie. Zázračným riadením som sa zoznámila s vedúcim vrtného tímu cirkvi Kale-Heywat. A tak sa začala výstavba celej siete studní s pitnou vodou.

Pri každom slávnostnom uvedení studne do prevádzky som čítala príbeh z Jána 4, kde si žena pri Jakobovej studni pýta od Ježiša vodu. A on jej hovorí: „Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne.” A tak som mohla poukázať na živú vodu, ktorú ponúka Ježiš. Cirkev Kale-Heywat okrem toho premietala v okolí Walgy film Ježiš. Časom vznikol zbor, ktorý bol na začiatku veľmi malý a stále rástol.

 

Foto: Z viac ako 60-tich studní prúdi dnes v oblasti Walga životodarná tekutina.

 

Záchrana z najväčšieho nebezpečenstva

Ako si spomínaš na prevrat v roku 1991, keď sa skončila vláda komunistov?

V tom čase bolo veľa nepokojov a šírilo sa veľa fám. Nám, cudzinkám, odporúčali opustiť krajinu. Ale na modlitbách sme mali dojem, že máme zostať. V prípade vojny by bolo určite veľa zranených, ktorí by potrebovali pomoc. Neskôr, keď to bolo naozaj nebezpečné, poslali sme do Addis Abeby vysielačkou správu: „Tiahnu čierne mraky. Nechoďte k nám na vidiek!”

Jedného rána sme, ja a moje spolupracovníčky, cestovali autom, keď nás v polovici cesty zastavila skupina vojakov. Ohrozovali nás svojimi zbraňami a chceli sa zmocniť nášho auta. Uvedomila som si, že ľudia sa môžu zmeniť na zvieratá. Lebo títo vojaci sa nesprávali ako ľudia. Veľmi som sa bála a úpenlivo som sa modlila. Čo urobia s nami, mladými ženami? Odrazu jeden zavelil: „Všetci vystúpte!” Vojaci opustili auto a nechali nás odísť.

Vrátili sme sa späť na kliniku Walga. Tam bolo odrazu plno vojakov – ako sme sa neskôr dozvedeli, boli to dezertéri, ktorí utiekli z tábora. Spolupracovníci, muži, povedali nám ženám, že nie sú schopní ochrániť nás pred týmito vojakmi. Tím zaopatril túto hladnú bandu jedlom. A potom sme opäť zažili zázrak: Ato Beyene, náš vedúci, vyhľadal veliteľa vojakov a otvorene mu povedal: „My sme tu klinika, ktorá deň a noc slúži ľuďom. Vy nás vyrušujete pri práci, musíte z tohto miesta odísť.”  A potom jednoducho vyviedol celú tú hordu vojakov z kliniky a z nášho územia! Tento malý muž mal v tomto momente autoritu darovanú od Boha.

V ten istý večer prišli Ria Fleischmann a Hani Studer s veľkým nákladom liekov z Addis. My sme ich pritom varovali, aby k nám necestovali, že je to príliš nebezpečné. Ale naša správa z vysielačky sa k nim nedostala! Na tej dlhej ceste stretli veľa vojakov a počítali s najhorším. Ale ani raz ich nezastavili a prišli bezpečne a v poriadku až k nám. Áno, v tento deň Boh konal jeden zázrak za druhým! Som presvedčená, že k tomu prispelo aj veľa modlitebníkov a modlitebníčiek, ktorí doma bojovali za nás.

Ako to potom pokračovalo?

Vojaci predávali svoje zbrane roľníkom, aby získali potraviny. Roľníci sa cvičili v streľbe zo zbraní v bezprostrednom okolí kliniky Walga. Prišlo pri tom k úrazom a potrebovali ošetrenie. V krajine nebol žiaden poriadok. Stávalo sa veľa zlých vecí, napríklad akty pomsty. Veľa hodín sme strávili v úplnej tme, keď sme v noci počuli výstrely.

 

Nová úloha

Teraz urobíme skok v čase: Po 15 rokoch vo Walge nasledovalo tvoje presťahovanie sa do Addis Abeby. Ako k tomu prišlo?

Počas jedného môjho pobytu vo Švajčiarsku, keď som sa zotavovala z ťažkej malárie, som sa pýtala samej seba, či je môj čas na klinike Walga alebo celkovo v Etiópii ukončený. Práve som totiž uviedla do dedinskej práce jedného vhodného nástupcu. Okrem toho som mala túžbu ďalej sa vzdelávať. Predkladala som túto myšlienku na modlitbách Bohu. Prosila som o konkrétne vedenie. „Pane Ježišu, ak chceš, aby som sa opäť vrátila, tak mi otvor dvere k ďalšiemu vzdelávaniu.”

O niekoľko dní neskôr som mala telefonát z Knonau, či by som nechcela navštevovať v Londýne kurz „Zdravie matky a dieťaťa”? A tak mi bolo jasné, že Boh ma opäť chce mať v Etiópii. V nedeľu na bohoslužbe som dostala ešte raz ubezpečenie zo Zjavenia 3,8: „Hľa, otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť. Lebo hoci máš málo síl, zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno.”

Tak som teda išla do Londýna, bez toho, že by som presne vedela, čo ma tam čaká. Bude moja angličtina dostatočná? Keď som prišla do Anglicka, opäť som dostala ten verš zo Zjavenia 3,8. To bolo už dostatočné potvrdenie. Keď som potom na univerzite začala, bola som jediná, ktorá nemala potuchy o internete, emailoch, atď. Musela som tvrdo pracovať, ale Boh bol verný a pomáhal mi dostať sa cez to všetko. A tak som mohla v roku 2005, po absolvovaní rôznych modulov, ukončiť magisterské štúdium. V záverečnej kázni zaznelo ešte raz slovo zo Zjavenia 3,8, ako keby mi Boh chcel pripomenúť, že On mi otvoril dvere!

Potom viedla tvoja cesta opäť do Etiópie…

Áno, Ruedi a Zita Hermannovci sa vracali aj so svojou rodinou späť do Švajčiarska. A tak bol potrebný niekto do oblastného vedenia. K tomu patrilo celkové vedenie projektov v Etiópii, koučovanie manažérskych tímov, mzdová administratíva, kontakty s úradmi a praktická pomoc, kde bolo práve treba. Pri administratívnych prácach mi veľmi pomohli skúsenosti, ktoré som získala počas štúdia. A bez univerzitného vzdelania by som asi nebola dostala pracovné povolenie na túto funkciu.

To bola teda poriadna zmena: Od práce v odľahlých dedinách, veľmi blízko k ľuďom, ku kancelárskej práci so zodpovednosťou vedúcej. Aké to pre teba bolo?

Úprimne povedané, ja som túto prácu nehľadala. Ale videla som, že je niekto potrebný pre túto prácu. Dlho som dúfala, že príde niekto zo Švajčiarska a vymení ma. Ale to sa nestalo. A tak som zostala takmer 20 rokov v tejto funkcii. Som veľmi vďačná, že som mohla teraz odovzdať zodpovednosť do dobrých rúk.

Ako sa počas tvojho dlhého času v MN zmenila misijná práca?

Práca narástla. Predtým bolo v Addis len niečo v MC1, všetko blízko seba. Okrem toho sme teraz silnejšie previazaní s vládnym systémom. Vo Walge sme v minulosti takmer neboli dosiahnuteľní, zo začiatku sme nemali ani telefón, ani vysielačku. Raz do mesiaca sme išli pre poštu do susedného mesta.

Čo sa ešte zmenilo: Dnes je veľký počet cirkví a viac duchovných ponúk ako v minulosti, ktoré môžu ľudia využiť. Napriek tomu nevnímam, že by v spoločnosti vzrástol hlad po Božom slove. A celkovo sme za čias komunizmu mali viac slobody hlásať v projektoch evanjelium, aj keď, samozrejme, deje sa to aj dnes. Vtedy aj dnes platí: Tam, kde jednotlivci horia pre Ježiša, niečo sa deje. Najmä v začiatkoch sme to zažívali obzvlášť silno.

 

“Tu ma Ježiš teraz chce mať!”

Čo je podľa tvojej skúsenosti dôležité, aby tam človek vydržal takú dlhú dobu?

Zostať blízko pri Ježišovi a dať sa mu naozaj viesť, napríklad aj vo vzťahoch, ktoré človek buduje. Práve v posledných rokoch vzniklo viacero vzťahov s ľuďmi, ktorým chýbalo nápomocné okolie. Napríklad s jednou vdovou, ktorá je sama so svojimi deťmi, alebo s mojimi slepými „dcérami”, ktoré obe nemajú žiadnu rodinu. Dôležité je uvedomiť si, že ľudia v krajine zostanú vždy zakotvení v ich štruktúrach a v ich kultúre, aj keď sa už dobre a dlho poznáme. Aj vzťah k vlasti a s inými misionármi bol pre mňa dôležitý. To posledné je spojené s rozlúčkou a preto aj bolestivé.

 

Foto: Rozlúčka s dlhoročnými spoločníčkami v Misrach Centre v Addis Abebe.

Videla si veľa biedy a nemohla si všade pomôcť. Ako si sa s tým vysporiadala?

To je stále sa vracajúca bolesť. Nemôžeme všetko vyriešiť. Ale ani Ježiš nevyriešil všetko, keď bol tu na zemi. Tu treba rozoznávať: Ktorú biedu mám riešiť? A kde si môžem, dokonca musím vymedziť hranice – bez toho, že by mi zatvrdlo srdce?

Zažila si pri tom Božie vedenie?

Áno. Napríklad keď ma vdova Shitae poprosila o návštevu, cítila som: Tam ma chce teraz Ježiš mať. Šesť rokov som strávila s ňou každé Vianoce, každú Veľkú noc, každý Nový rok – na mieste jej muža. Pripomenula som si konkrétny Boží príkaz, že sa máme venovať vdovám a sirotám. Urobila som to s povzbudením Božím Slovom a finančnou podporou.

Určite si zažila aj ťažké obdobia, choroby, protivenstvá.

Počas obdobia vo Walge som niekoľkokrát dostala maláriu, čo ma zakaždým veľmi oslabilo. Aj osamelosť bola opakujúcou sa témou. Ježiš má rôzne spôsoby ako nám v našich trápeniach pomôcť: cez Božie slovo, cez ľudí, ktorých k nám pošle na povzbudenie, cez oddychový čas, ktorý nám dá na osvieženie. Ale znášanie ťažkých situácií je súčasťou každého života.

Nejaké stretnutie, ktoré ti z času v Etiópii zostane nezabudnuteľné?

Zaujímavých stretnutí bolo veľa. Veľmi zaujímavou osobou bol pre mňa Ato Beyene, prvý administratívny vedúci kliniky Walga, muž, ktorý odvážne vyviedol hordu vojakov z kliniky. Zo začiatku som nevedela, kam ho mám zaradiť. Veľa veciam som pri ňom nerozumela. Po čase ma ale stále viac oslovovala jeho horlivosť pre misiu a jeho verná spolupatričnosť, aj na modlitbách. Vzniklo hlboké priateľstvo, ktoré trvá doteraz.

Ako si prežila tvoj príchod do Švajčiarska?

Stále tomu ešte nemôžem celkom uveriť. Inokedy som vždy v jeseni opäť vycestovala do Etiópie. Teraz je tu už zima a ja po prvýkrát zažívam to studené ročné obdobie opäť vo Švajčiarsku. Ešte stále sa cítim, ako keby som len prišla. Moja americká priateľka ma pripravovala, že to bude trvať niekoľko rokov.

Ako to bude s tebou ďalej?

Veľmi sa teším, že sa v Güetli opäť pripojím ku Švajčiarskej misii viery (SGM). SGM ma vtedy vyslala do Etiópie a celé tie roky ma podporovala. Ale ešte stále vnímam, že som len pred chvíľou prišla. Po takej dlhej dobe v Afrike je opätovné zžitie sa proces, ktorý zrejme bude trvať niekoľko rokov.

Čo by si chcela povedať na záver?

Počas môjho času v Addis sme mohli veľakrát privítať dobrovoľníkov, priateľov a civilkárov. Vždy som sa tešila, keď som sa mohla o nich starať – ako doplnenie k mojej zodpovednosti v projektoch. Veľmi cenné sú pre mňa aj modlitebné skupinky, z ktorých niektoré som navštívila, odkedy som sa vrátila do Švajčiarska. Je veľmi dôležité, že ľudia stoja za našou prácou. Je nádherné to vidieť.