Správny tón a trochu humoru

Správny tón a trochu humoru

Viedla tím 30 ľudí a odrazu mala sama päť nadriadených a nakoniec pristála v Etiópii. Posledných 21 rokov sa Therese Ramseier nenudila. Teraz sa pozerá späť na svoj čas s Misiou na Níle.

Zapísal Mathias Rellstab, Misia na Níle, zospovedný za komunikáciu | Doba čítania: cca. 10 minút

 

Bolo to asi v roku 1996, keď som mala po jednej prednáške dojem, že ma Boh volá do misie. Po dlhom váhaní som sa prihlásila písomne u Edith Lippuner, vtedajšej vedúcej MN. V tej chvíli nevidela žiadnu možnosť, kde by som sa mohla zapojiť, ale povedala mi, nech sa za to modlím. Pre mňa bola tým pádom táto vec vybavená – mala som veľmi rada moje miesto vedúcej domova dôchodcov.

O päť rokov neskôr sa tam celkom nečakane vyskytli závažné problémy. Práve som sa vrátila z dovolenky, keď mi šéf oznámil, že viaceré zamestnankyne už nechcú so mnou spolupracovať a žiadajú pre mňa výpoveď. Všetko to boli kolegyne, ktoré som mala veľmi rada – bola to naozaj zlá situácia! S ťažkým srdcom som odovzdala moju výpoveď. Ešte skôr, ako by som sama napísala do misie, ozvala sa mi Edith Lippuner. Dohodli sme sa, že ako prvé si urobím šesťmesačný jazykový kurz, aby som si zlepšila moje znalosti angličtiny. A potom začnem v kancelárii v Knonau. To bolo v roku 2002.

 

Prekvapivá ponuka

Zmena z domova dôchodcov, kde som viedla tím 30 ľudí, do malej misijnej kancelárie bola obrovská a išlo to všelijako, len nie ľahko. Tu som mala takpovediac päť nadriadených. Musela som sa podriadiť, návrhy, ktoré som predložila, boli často odmietnuté. Jedného večera, keď to bolo obzvlášť ťažké, išla som domov a posťažovala som sa Ježišovi s mojím trápením. „Ak mi nepomôžeš, neviem, ako mám pokračovať,” zakončila som svoju modlitbu. O niečo neskôr prišla vedúca misie s prekvapivou ponukou: Rahel Fischer, manželka Markusa Fischera, ktorý už vtedy pracoval pre Misiu na Níle, nutne potrebovala po vysunutí medzistavcových platničiek odbremenenie od domácnosti a detí. A tak som v krátkej dobe mala na niekoľko mesiacov nové miesto. Tým sa mi situácia uľahčila.

K ponuke vzdelávania v Centre Misrach 1, kde Therese dlhú dobu bývala, patrí medzi iným aj šesťmesačný kuchársky kurz.

 

Moja cesta do Etiópie

Počas rokov, kedy som pracovala v Knonau, som bola viackrát na kratšiu dobu v Etiópii a pomáhala som, kde bolo treba. Napríklad som robila služby šoféra, pomáhala som pri očkovacom programe, varila som pre brigádnikov alebo som sprevádzala cestovné skupiny. V roku 2007 bol v Centre Misrach v Addis Abebe vážny nedostatok pracovníkov, ktorý sa stále viac prejavoval na kvalite vyhotovovaných produktov. A tak som tam bola vyslaná na podporu, najprv na skúšku, potom dlhodobo.

Pustila som sa do tejto úlohy opatrne. Mojím mottom bolo: najskôr tam prísť, pozerať sa, pozorovať. Keď som potom začala uplatňovať vplyv, snažila som sa nerobiť to z pozície moci. Kládla som otázky, ktoré mali viesť k sebareflexii: Ako sa ti páči to, čo si práve vyrobila? Vidíš niečo, čo by si druhýkrát urobila ináč? Veľkou pomocou je aj správny tón reči a štipka humoru.

S miestnymi pracovníkmi a učňami som trávila veľa času, veď aj ja som bývala v MC 1. Minimálne raz za deň som prešla cez všetky oddelenia a všetkých som pozdravila. S trochou posunkovej reči som mohla aj nepočujúcim prejaviť ocenenie. Keď niekto vyzeral skľúčený, pýtala som sa ho prečo. To je v etiópskej kultúre, ktorá funguje veľmi hierarchicky, pre nadriadeného skôr nezvyklé. V zásade sa pracovník najprv usmial a ubezpečil ma, že všetko je v poriadku. Človek sa musí viackrát pýtať, aby dostal úprimnú odpoveď. Ale takáto slovná výmena vytvára vzťah. Potom človek môže vyjadriť aj kritiku, ktorá je prijatá.

 

Môj vzťah k Bohu sa prehĺbil

Hovoriť o duchovných témach bolo pre mňa kvôli jazyku dlho obtiažne. S Girmom Belayhun, vedúcim oddelenia kief, som potom našla dobrú cestu. Má dar tvoriť mosty a vie aj dobrým spôsobom podávať ďalej Božiu lásku. A tak ma podporoval. Keď boli nejaké ťažkosti, mohla som ho prizvať. Spoločne sme potom viedli s pracovníkmi rozhovory a povzbudzovali sme ich v riešení problémov.

Navštevovali sme aj pracovníkov a učňov, ktorí mali ťažkosti. Najprv cez víkendy, teda v našom voľnom čase. Neskôr bol oficiálne založený sociálny tím a tak mohli byť tieto návštevy aj v pracovnej dobe. V súčasnosti tento tím pozostáva z piatich ľudí, všetko Etiópčania a veriaci kresťania.

Môj osobný vzťah k Bohu sa počas rokov v Etiópii prehĺbil. Človek prežije toľko situácií, v ktorých mu je jasné, že tu môže pomôcť len Ježiš! Preto môžem dnes hovoriť o svojej viere oveľa jasnejšie a presvedčivejšie než predtým.

Návšteva v domácnosti spolu s Girmom, vedúcim oddelenia kief.

 

Vlámanie a jeho vedľajšie účinky

Zo všetkých tých rokov som najťažšiu dobu prežila v roku 2012. Vtedy jeden nový pracovník prevzal v manažmente MC mnohé úlohy, ktoré som predtým vybavovala ja. Odrazu som nemohla samostatne robiť rozhodnutia, za ktoré som predtým zodpovedala, napríklad v súvislosti s úpravami cien a sortimentu. Šeky, ktoré som predtým podpisovala, už nešli cez moje ruky. Vznikla nepekná konkurenčná situácia. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, chystala som sa už so všetkým skončiť. A vtedy sa stalo niečo nečakané. Do môjho bytu v MC 1 sa niekto vlámal, za bieleho dňa, počas schôdze manažmentu! A práve tento spolupracovník sa hneď postaral o to, aby bola nahradená škoda a zlepšená bezpečnosť. A tak táto nepríjemná udalosť vytvorila medzi nami most.

 

Osobitné vzťahy

Vždy som mala snahu každému človeku, ktorého mi Boh pošle do cesty, nejako pomôcť. V priebehu času vznikali hlboké a dlhotrvajúce vzťahy, napríklad ku Belaynesh, ktorú som spoznala asi pred desiatimi rokmi. Absolvovala školenie optiky v Centre Misrach, ale kvôli svojim ťažkostiam s chôdzou nedostala žiadne miesto. Ako sirota nemala žiadnu rodinu, čo by ju podporovala. A tak som prevzala túto úlohu ja. Má aj malého syna, ktorý má teraz už 7 rokov. Pre neho som stará mama.

Alebo nevidiaca učiteľka Masa, ktorá sa mi stala naozaj dobrou priateľkou. Vydala sa a otehotnela. Žiaľ, ona i jej dieťa zomreli pri pôrode. Zostal iba jej takisto nevidiaci muž, ktorého táto situácia takmer zlomila. Spolu s Atom Amare (zakladateľ MC) sme ho v posledných rokoch sprevádzali. Nedávno začal štúdium učiteľstva na univerzite. A tak si pravdepodobne o tri roky bude môcť sám zarábať. Aj s niektorými ubytovanými nevidiacimi ženami vznikli hlboké vzťahy. Spolu s Ursulou Fischer som ich dlhú dobu sprevádzala.

Vždy je to niečo jedinečné: záverečná slávnosť učňov, ktorí ukončili vzdelanie v Centre Misrach.

 

Pokračujem ďalej – v Etiópii!

Počas môjho pobytu v Etiópii bolo pre mňa obzvlášť pekné, keď som smela cítiť uznanie od ľudí. Časom som bola pozývaná aj na svadby, aj na pohreboch som sa často zúčastnila. Bolo tiež príjemné cítiť úprimnú radosť, keď ma ľudia stretli. To mi potvrdzovalo, že som tu prijatá, naozaj sem patrím.

Čím viac sa blížil môj odchod do dôchodku, a tým aj koniec môjho pôsobenia v Centre Misrach, o to jasnejšie sa v mojom srdci formovalo želanie naďalej zostať v Etiópii. Celé roky som sa za to modlila, aby som našla miesto, kde ma chce Boh mať. Teraz nastúpim ako dobrovoľníčka do kanadskej organizácie „Hope for Korah”, ktorá pracuje v jednom slume v Addis. Tam mám začať budovať projekt pre ručné práce. Som zvedavá, aké to bude!